Eliáš – Boží muž – 2020 - manželáci


Eliáš – Boží muž – 2020 - manželáci

1 Kr 19, 9. 11-16; Mt 5, 27-32

Keď prišiel Eliáš k Božiemu vrchu Horeb, nocoval v jaskyni. Tu ho oslovil Pán a povedal mu: „Vyjdi von a postav sa na vrchu pred Pána!“ Práve prechádzal Pán.
Dul silný víchor, ktorý trhá vrchy a láme skaly pred Pánom. Ale Pán nebol vo víchre. Po víchre nastalo zemetrasenie. Ale Pán nebol v zemetrasení. Po zemetrasení šľahal oheň. Ale Pán nebol v ohni. A po ohni nasledoval šum jemného vánku.
Keď ho Eliáš počul, plášťom si zahalil tvár, vyšiel von a zastal pri vchode do jaskyne. Vtom počul hlas: „Čo tu robíš, Eliáš?“ On odpovedal: „Plný som horlivosti za Pána, Boha zástupov; lebo synovia Izraela porušili tvoju zmluvu: zborili tvoje oltáre a tvojich prorokov pozabíjali mečom. Len ja som ostal. Ale aj po mojom živote sliedia a chcú ma zabiť.“
A Pán mu povedal: „Choď, vráť sa tou istou cestou po púšti do Damasku. Keď ta dôjdeš, pomažeš Hazaela za kráľa nad Sýriou, Jehua, syna Namsiho, pomažeš za kráľa nad Izraelom a Elizea, Safatovho syna z Abelmehuly, pomažeš za proroka namiesto seba.“

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Nescudzoložíš!‘ No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci. Ak ťa zvádza na hriech tvoje pravé oko, vylúp ho a odhoď od seba, lebo je pre teba lepšie, ak zahynie jeden z tvojich údov, ako keby sa malo celé tvoje telo dostať do pekla. A ak ťa zvádza na hriech tvoja pravá ruka, odtni ju a odhoď od seba, lebo je pre teba lepšie, ak zahynie jeden z tvojich údov, ako keby malo ísť celé tvoje telo do pekla. Ďalej bolo povedané: ‚Kto prepustí svoju manželku, nech jej dá priepustný list!‘ No ja vám hovorím: Každý, kto prepustí svoju manželku, okrem prípadu smilstva, vystavuje ju cudzoložstvu; a kto si vezme prepustenú ženu, cudzoloží.“

Eliáš utekal pred kráľovnou a aj pred smrťou. Ale chcel stáť pred Bohom. Telesne veľmi unavený prorok na vrchu Horeb, kde Pán dal svojich desať slov Lásky, - tam kde sa modlil Mojžiš za bojujúci ľud, tam našiel jaskyňu, uchýlil sa do nej a nocoval tam. Tu ho oslovil Pán: «Vyjdi von a postav sa na vrchu pred Pána!» Počul však hukot, vnímal víchor, zemetrasenie i oheň a jemu prichádzali na myseľ všetky udalosti z jeho doterajšieho života:
«Čo tu robíš, Eliáš?*
Až teraz mu Pán umožňuje v zvučiacom tichu odpovedať v uvažovaní:  «Čo tu robím? Veď Ty si ma sem poslal!», Je to ozaj zaujímavá otázka na ktorú musim hľadať odpoveď...  
Čo tu robím?

  •  Nuž, mám dosť príčin, aby som sa sem utiahol a žialil nad všetkým tým, čo je a čo by nemalo byť.
  •  Vieš, veľmi som horlil za Pána... Lebo synovia Izraela opustili Tvoju zmluvu. Tvoje oltáre zborili a tvojich prorokov povraždili.
  •  Ostal som iba ja sám, ale aj moju dušu hľadajú, aby ju zahubili.

Toto trápilo prorokovu dušu.

Čo tu robíš, Eliáš?

Áno, Boh zopakoval svoju otázku dva razy.

A potom mu rozkázal: <Vyjdi zo svojej jaskyne a postav sa na vrchu predo mňa! Tak, ako si to robil doteraz, stoj verne i naďalej. Ty si si žiadal smrť pod borievkou a ani nevieš, čo si to žiadal. Tvoja modlitba bola veľmi nemúdra a je tvojím šťastím, že som ju nevyslyšal. Ty ani netušíš, aký slávny odchod ti pripravujem. Ty chceš zomrieť smrťou smrteľníkov, no ja ťa chcem preniesť do slávy a do života ohnivými vozmi. Neokúsiš smrť. Eliáš, vyjdi zo svojej jaskyne! Mám pre teba nové úlohy!>

Takto sa prihováral Boží hlas Eliášovi v jaskyni na vrchu Horeb. Naozaj - "Pán nebol vo vetre, v zemetrasení, v ohni. To všetko predchádzalo jeho stretnutiu s Pánom. Až keď toto končí, až potom mohol vyjsť.

A vtedy vo vánku, v tomto šepote mierneho vánku, v pokojnom vanutí, či, ako hovorí pôvodná verzia - pretože práve v origináli je pre to nádherný výraz:
• <Pán bol v sotva počuteľnom zvučiacim tichu.>
• <Znie to ako protirečenie - sotva počuteľné cvendžiace ticho.>
• Eliáš však dokáže rozpoznať, kde je Pán, a Pán ho pripravuje darom rozlišovania.

Teraz už počuje konkrétne oslovenie: <vyjdi!>

Teraz Eliáš o sebe: «Veľmi som horlil za Pána...»

Takto o tejto situácii uvažuje jeden z našich biblistov: Túto vetu sa nebojí vysloviť pred Božím anjelom. Nie každý smie takto hovoriť, no Eliáš hovoril pravdu. Je ľudské, že ak trpíme, tak si svoje utrpenie zväčšujeme, zveličujeme, alebo, naopak, nevieme ho ani dobre vypovedať, pochopiť. Eliáš poznal presne svoju bolesť. Jeho žaloba je pravdivá, nenamyslená a nevymyslená.

Nepreháňa a predsa!
Temná tvár kráľovnej Jezábeľ zatienila jeho zrak viery, zastrela mu tú jasnú tvár svätého Boha.
Opäť sa ozýva: «Čo tu robíš, Eliáš?»

Táto Božia otázka bola i prejavom veľkého Božieho porozumenia pre Eliášove bôle.
Pán hovorí pre jeho vnútro: «Eliáš, si na mieste slávnej minulosti, na miestach Božieho zjavenia. Si veľmi sklamaný, že sa všetko nestalo tak, ako si si to predstavoval... Horlil si, veľmi si horlil za mňa a teraz si sklamaný, že nedošlo k dôkladnejšiemu víťazstvu.
Cítiš sa byť osamotený, jediný, čo vytrval na Božej strane. Takéto sklamanie však nie je len tvojím údelom.
Na tomto vrchu tvoj predchodca Mojžiš prežíval veľké víťazstvá, ale - nezabudni! - podobného sklamania nebol ušetrený ani on.
Nezabúdaj, že po víťazstvách sa moc temna - čo prehrala - aktivizuje a stavia sa ešte viac na odpor. Každé víťazstvo prináša so sebou vážne nebezpečenstvo. Zdravé je len vtedy, ak nás zanesie ďalej. Chápem ťa, že ťa tlačí samota. Nemal sa ťa kto zastať; musel si utekať.»

Prorok si teraz uvedomuje že Pán nebol v jeho rozbúrenom vnútri, keď prichádzali argument za argumentom protirečenia. Zbadal, že vo všetkom tom nebola pravá podstata Božieho sveta. Až teraz keď už počuje, konečne počuje tichý, jemný vánok - hlas. Keď ho počuje, musí si zahaliť tvár, vychádza a stojí pri otvore jaskyne. Konečne ho dačo vytiahlo z jeho jaskyne a tu zase počuje hlas, čo sa ho spytuje tú istú otázku:

«Čo tu robíš, Eliáš?»

Eliáš je ešte stále ten starý, stále spieva svoju starú pesničku. Svätý Boh mu uznáva, že je už unavený. Zároveň mu však oznamuje, že sa už postaral o nové nástroje. Eliášovo poslanie nekončí: Hospodin ho posiela, aby mu tie nástroje pomazal pre službu. «Ty si prišiel na toto sväté miesto, aby si sa dostal bližšie ku mne, no ja ťa posielam medzi ľudí, aby si ich pripravoval do služby. Povíchrica, zemetrasenie, oheň sú len predzvesťami mojej Bytosti. Sú len svedkovia toho, že ja, Pán, pracujem v tichosti.»

Eliáš prežíva Božiu blízkosť. Všetko v ňom stíchne a on zase načúva, zase je v rovnováhe. Eliáš poslúcha a zasa len ide.
Aj Ty si teraz vo svojom manželstve ako nevesta Ženícha Krista pred poslaním. A dostávaš ho v Evanjeliu od svojho Ženícha.
"Až teraz Ti Ženích dáva poslanie. Ale osvojuj si jeho zmýšľanie. Pusti ho do svojho vnútra, uvolni miesto Jeho Slovu. Lebo to čoho sa zubami nechtami držíš nemá Božiu perspektívu."
Dlhou cestou cez púšť. Nezmenili sa ani ľudia, ku ktorým ho Boh posiela. A nezmenil sa v ničom ani sám Boh. Zmenilo sa iba jedno, vlastne jeden, totiž prorok. Už sme si povedali, v čom spočívala táto zmena. V novom poznaní Božej Bytosti. Aj my sme na predchádzajúcich ročníkoch manželských stretnutí – boli pozvaní na Horeb, aby sme sa vytrvalo modlili a hľadali čo ďalej a v tejto pandemickej situácii zachytili v tichozvučiacom vánku po rozlišovaní a v rozlišovaní dostali poslanie:
Pán nás znovu posiela do života, chce, aby sme pripravovali to budúce pokolenie pre Božie dielo na tejto zemi. Eliášovi sa vyjasnilo na vrchu Horeb. Vyjasnilo sa mu, že Božie dielo sa uskutočňuje v tichej jemnej práci. Tak ako u Eliáša aj naša služba sa má zakladať na modlitbe a vernosti.

V službe Bohu ako manželia môžeme odporovať modloslužbe súčasnosti, ktorá sa prejavuje v krajných bodoch sebestačnosti a slabosti.

  • Iba Pán tu môže urobiť rovnováhu
  • A iba Pán pripravuje duše i srdcia a pripravuje ich v skúškach, v poslušnosti i vytrvalosti.
  • „Pokiaľ nám Pán chce zveriť nejaké poslania či úlohu, pripravuje nás.“
  • „Pripravuje nás, aby sme boli schopní poslanie postupne a dobre uskutočňovať tak, ako pripravil Eliáša“.
  • „Keď nám ale Pán dáva poslanie, vždy zahajuje určitý vývoj – v procese očisťovania, rozlišovania, poslušnosti, modlitby.“
  • Vernosť tomuto procesu záleží v tom, že sa dávame Pánom viesť.
  • Často sa stretáme s lamentáciami, ale tie neprinesú žiadne Božie požehnanie, len nás zaťažujú – My ako kňazi a Vy ako manželia sme povolaní držať sa Pánovho Slova a plniť svoje poslanie.

Naozaj sú manželia povolaní svedčiť viesť a inšpirovať iné manželstvá a rodiny. A dnes podľa Ježišovho slova k vernosti. Eliáš pred sebou videl iba dve cesty: alebo vpravo, alebo vľavo. No sú ešte ďalšie – hore aj dole – a je možné ísť aj po serpentínach...

Dodržanie daného slova a vernosť sľubu sa nedajú kúpiť ani predať. Nemožno ich nanútiť silou, ale ani zachovať bez obety“ - povedal pápež František. 

Kresťanské manželstvo, odraz spojenia medzi Kristom a jeho Cirkvou, sa naplno uskutočňuje v spojení medzi jedným mužom a jednou ženou, ktorí sa jeden druhému navzájom darujú vo výlučnej láske a v slobodnej vernosti, patria si až do smrti a otvárajú sa pre odovzdávanie života, zasvätení sviatosťou, ktorá im poskytuje milosť, aby sa stávali domácou cirkvou a kvasom nového života pre spoločnosť. Iné formy spojenia radikálne protirečia tomuto ideálu, zatiaľ čo niektoré ho uskutočňujú aspoň čiastočným a analogickým spôsobom (AL 292).

„Vzájomné darovanie sa, ktoré vytvára sviatostné manželstvo, je zakorenené v milosti krstu, ktorý vytvára základnú zmluvu každej osoby s Kristom v Cirkvi.

Vo viere je teda možné prijať dobrá manželstva ako záväzky lepšie splniteľné prostredníctvom milosti sviatosti. [...]

Pohľad Cirkvi sa preto obracia na manželov ako na srdce celej rodiny, ktorá takisto obracia zrak na Ježiša.

Sviatosť nie je „vec“ alebo „sila“, pretože v skutočnosti sám Kristus „ide kresťanským manželom v ústrety sviatosťou manželstva. Zostáva s nimi, dáva im silu vziať na seba svoj kríž a nasledovať ho, znovu povstať po svojich pádoch, navzájom si odpúšťať, vzájomne si niesť bremená“. (AL 73)

Všetko, čo bolo povedané, by nestačilo na vyjadrenie evanjelia manželstva a rodiny – ak by sme osobitným spôsobom nehovorili o láske. Nemôžeme totiž povzbudzovať k napredovaniu vo vernosti a vo vzájomnom darovaní, ak nepodnietime rast, upevnenie a prehĺbenie lásky v manželstve a v rodine. Milosť sviatosti manželstva je skutočne na prvom mieste určená na „zdokonaľovanie lásky manželov“. Aj v tomto prípade platí, že „keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol.
Som vďačný Pánovi za to že znovu čítam 4. a 5. kapitolu AL.
A dovŕšenie textu z usmernenia z v Reči na hore nás privádzajú k odmietnutiu deformácií sexuality a erotickej túžby. No nesmie nás to viesť k tomu, aby sme sexualitou a erotickou túžbou opovrhovali alebo ich ignorovali. Ideál manželstva sa nemôže znázorňovať len ako ušľachtilé a obetavé darovanie, v ktorom sa každý zrieka akejkoľvek osobnej potreby a stará sa len o dobro druhého, celkom bez vlastného uspokojenia.

Pamätajme na to, že skutočná láska vie od druhého aj prijímať a je schopná akceptovať vlastnú zraniteľnosť i to, že má svoje potreby; s úprimnou a šťastnou vďakou sa nezrieka prijatia telesných prejavov lásky v pohladení, objatí, bozku a sexuálnom spojení.

Benedikt XVI. sa v tomto smere vyjadril jasne: „Keby človek chcel byť len duch a chcel by odmietať telo ako živočíšne dedičstvo, vtedy by duch i telo stratili svoju dôstojnosť.“

Z toho dôvodu „človek nemôže žiť ani výlučne v darujúcej sa, zostupujúcej láske. Nemôže stále iba dávať, musí aj prijímať. Kto chce dávať lásku, sám ju musí prijať ako dar“.