RUKA V RUKE S DEŤMI V RUKE V BOŽEJ RUKE


Rodina prechádza hlbokou kultúrnou krízou ako všetky spoločenstvá a všetky sociálne väzby. Manželstvo býva chápané ako obyčajná forma citového uspokojenia, ktoré je možné vytvoriťakokoľvek a prispôsobiť podľa senzibility každého. Avšak neodmysliteľný prínos manželstva prespoločnosť presahuje rovinu emotivity a potrieb vlastných páru. Nerodí sa, ako učia francúzskibiskupi, „z milostného sentimentu, ktorý je z definície prchavý, ale z hlbokého záväzku prijatého snúbencami, ktorí sa odhodlajú uzavrieť plné životné spoločenstvo.“ (EG 66) Navždy, ako pripomína František. A keby som mal zhrnúť iné Františkove slová z Lumen fidei a z príhovoru rodinám v Ríme pri púti rodín v závere Roku viery tak to zneje takto:

Boh povoláva Abraháma z Uru Chaldejského a dáva mu povolanie aj prísľub. Potom Abrahám vykročí do neznáma a súčasne do priestoru božieho Slova... Rovnako aj snúbenci po povolaní do manželstva a prisľúbeniach s tým spojenými v rozhodnutí navždy vykročia s Abrahámom do neznáma ale zároveň do priestoru Božieho Slova vo sviatosti, ktorá sa vyjadruje takto: Ruka v ruke v Božej ruke a potom, keď sa prostredníctvom detí prerastie do rodiny – tak ruka v ruke, s deťmi v ruke v Božej ruke. (V Senci 8.12.2013 – don Marian Valábek)